Prenatálna kominikácia

Patríte k jednej z tých žien, ktoré nosia pod srdcom svoje nastávajúce ratoliestky, a túžite sa zoznámiť so svojím dieťatkom ešte pred jeho príchodom na svet? Od určitého veku sa deti ohlasujú kopkaním do bruška, tak prečo nezareagovať na "klopanie na dvere" a nenadviazať "rozhovor" s týmto človiečikom už teraz? Nebudete určite prvá matka, ktorá sa o to pokú-sila. Záujem o puto medzi matkou a dieťaťom je akiste taký starý, ako ľudstvo samo a po-stupom času priniesol so sebou množstvo pozoruhodných zistení. Využite tieto skúsenosti podporené modernými poznatkami o prenatálnom vývoji a pustite sa s chuťou do intímneho dialógu.

Spoznávame jeho malý vesmír

Aby sme mohli komunikovať, potrebujeme informácie nielen posielať, ale ich aj pri-jímať. A k prijímaniu signálov z okolitého sveta nám slúžia, ako inak - zmysly. U dieťatka v brušku sa nevyvíjajú všetky rovnakou rýchlosťou a v rovnakom čase. Ako jeden z prvých prichádza na rad hmat. Už zhruba od trinásteho týždňa sa uňho vytvárajú voľné nervové zakončenia, ktorými pomaly začína cítiť svoje okolie. Pribúdajú ďalšie a ďalšie a dieťa čoraz viac cíti teplú plodovú vodu, ktorou je obklopené, a mäkučké steny ma-ternice. Keď potom začne v osemnástom až dvadsiatom týždni zvnútra narážať nožičkami na steny svojho prechodného bydliska, býva už hmat natoľko vyvinutý, že môže prijímať nežné dotyky zvedavých rúk, hladiacich ho z opačnej strany bruška. "Hmat však ešte nie je naplno prepojený s mozgom, čo znamená, že dieťa síce vie, že sa ho niečo dotýka, ale nevie ešte, kde na tele tento pocit vníma," podotýkajú G. Teusenová a I. G. Hänelová. Aby si dieťa neskôr mohlo pochutnať na priehrští chutí, ponúkaných týmto svetom, vytvára sa na jeho jazýčku už od šiesteho týždňa života množstvo chuťových pohárikov. Keď potom neskôr v štvrtom mesiaci začne s pitím plodovej vody, ako prvá ho privíta sladkastá chuť. Je to teda rovnaká chuť, s akou sa stretne po narodení, keď sa prvýkrát spokojne prisaje na prs-ník a zakúsi materinské mlieko. Strava mamičky v tehotenstve má podľa izraelských vedcov vplyv na rozvoj chuti budúcich malých gurmánov. "Pokiaľ si pochutnáva na ostro korene-ných jedlách a cesnaku, sklon k takej strave sa vyvinie aj u dieťaťa," tvrdia už vyššie spomí-nané autorky. V prvých okamžikoch života po pôrode je dôležitý čuch. Ním dieťa rozpoznáva svoju matku podľa jej charakteristickej vône. Čuchové tkanivo však býva vyzreté už okolo dvadsiateho týždňa od splodenia. Lenže o tom, čo by sa dalo v tele matky čuchať, dosiaľ prevládajú roz-pory. Tesne po nachystaní malého vetriaceho nosíka na budúce voňavé i zapáchajúce zážitky na-sleduje rozvoj sluchu. "Schopnosť habituácie na vibrácie je preukázaná od 22. týždňa teho-tenstva a s vekom pozvoľna narastá," tvrdia prof. Josef Langmeier a PhDr. Dana Krejčířová známi psychológovia, ktorí sa zaoberajú detským vývojom. "Túto schopnosť potom možno dobre využiť u plodu aj na zisťovanie schopností vnímania a rozlišovania rôznych podnetov. Dieťa je schopné rozlíšiť slabiky ľudskej reči v 35. týždni tehotenstva, ale ešte ich nerozlíši v 27. týždni. Schopnosť habituácie pritom závisí na aktuálnom stave centrálnej nervovej sústavy plodu a zhoršuje sa napríklad pri nedostatku kyslíku matky, pri podávaní liekov matke, ale i do hodiny a pol po vyfajčení jednej cigarety či pri emočnom strese matky," upo-zorňujú. A ako to asi vyzerá, keď sluch vášho dieťatka precitne a všade vôkol neho to začne znieť všakovakými neznámymi zvukmi? Uložené v pohodlí svojho dočasného domova je neustále vystavované takým zvukom, ako sú tlkot srdca, zvuky trávenia v žalúdku a črevách a tiež dýchania, ktoré pochádzajú z tela matky. Táto zmes akustických stimulov môže v nie-ktorých prípadoch dosahovať úrovne hlasitosti až 100 decibelov, čo by sa dalo asi prirovnať k hluku na diaľnici či zapnutej vŕtačke. Do sveta farieb a svetelných podnetov dieťa vstupuje značne pozvoľna. Od šestnásteho týž-dňa sa v jeho očkách začínajú postupne vytvárať zrakové tyčinky citlivé na svetlo. Oči však zostávajú ešte stále zatvorené. Až od tridsiateho týždňa tehotenstva sa otvoria a potom sa zavierajú už iba na chvíle, kedy sa dieťatko rozhodne užiť si spánok v útulnom interiéri mamičkinho bruška. Len čo sa vývoj zraku dostane do záverečného štádia, dieťatko reaguje na svetlo tým, že sa za ním otáča.

Klop, klop, mamička, si tam?

Povedali sme si o tom, ako sa dieťatku vyvíjajú jednotlivé zmysly. Poďme sa teraz spolu pozrieť na to, ako sa táto malá bytôstka pripravuje za stenou bruška na budúcu sociál-nu interakciu. Asi od polovice tehotenstva majú matky možnosť ucítiť, ako dieťa zvnútra kope nožičkami do stien maternice. S prestávkami sa takto ohlasuje až do chvíle, keď príde na svet. Teraz je ten najvhodnejší čas, kedy s ním môžeme nadviazať kontakt. "Rozumieť jeho spôsobu vy-jadrovania nie je také ťažké. Treba iba dobre načúvať, aby sme jeho nežné signály dobre prijímali," radia G. Teusenová a I. G. Hänelová. Prvé "klopkanie" býva veľkým zážitkom nielen pre samotné nositeľky nového života pod srdcom, ale aj pre najbližšie očakávajúce okolie. Sú to fascinujúce chvíle, ktoré si môže rovnako ako matka užiť aj nastávajúci otec. Musí si však pripraviť trpezlivosť a ochotu, pre-tože dieťa obvykle dokáže vycítiť, že sa práve teraz, keď otecko kladie ruky na bruško, upriamuje na neho všetka pozornosť z druhej strany. Navonok citeľné pohyby dieťaťa býva-jú zapríčinené kopaním nožičkami a zároveň aj štuchaním lakťami. "Ten môj malý Milanko sa prvý raz ohlásil naozaj búrlivo. Musím sa priznať, že som sa vtedy dosť preľakla. Bála som sa, či sa s ním niečo nestalo, ale čoskoro som si zvykla na jeho temperamentné vyčíňa-nie," komentuje zážitok z futbalovej premiéry svojho syna ekonómka Hanka. Mamičky však majú možnosť cítiť ešte jednu zvláštnosť. Je to pocit jemného hmýrenia v bruchu, vyvolaný pohybmi detských rúk. Asi každá matka cítiaca všetky tieto pohyby, ktoré sa v nej odohrávajú, má tendenciu prikladať si ruky na bruško, hladkať cezeň ešte nenarode-né dieťa a prihovárať sa mu. Deti toto správanie registrujú a zároveň majú tendenciu priplá-vať si k brušnej stene pre poriadnu porciu lásky. Matky sa pomerne rýchlo učia vyhodnoco-vať pohyby, ktoré sa v nich odohrávajú. Cítia, keď má dieťa veselú náladu, brázdi hlbiny plodovej vody a vystrája, kedy sa vyľakalo či sa chce láskať. Nájdu sa medzi nimi aj také, ktoré popisujú, že ich dieťatko býva najviac aktívne práve v noci, keď sú v pokoji. Túto sku-točnosť niektorí vedci zdôvodňujú tým, že v noci preberá aktivitu jedna časť nervového sys-tému, ktorá je zodpovedná za pôsobenie na maternicu. Takisto je však možné, že dieťatko si iba jednoducho vyžaduje viac pozornosti práve vo chvíli, keď si žena líha spať a môže sa tak na dieťa lepšie sústrediť. No aj tie najrozjarenejšie deti sú schopné dať matke pokoj, keď spí.

Ahoj, maličké...

Aby ste vedeli, že svoje dieťatko hladkáte práve po hlavičke či chrbátiku, potrebujete najskôr vedieť, kde sa práve v tom momente nachádza, a ako je uložené. Spoľahlivo sa to dá určiť zvyčajne až od 28. týždňa od splodenia. Je to tak preto, lebo vtedy už dieťa natoľko narástlo, že sa nemôže tak rýchlo vrtieť a presúvať do iných polôh ako predtým. Jeho chrbá-tik nájdeme zvyčajne na opačnej strane, ako na ktorej cítime kopkanie. Obvykle býva na pravej alebo na ľavej strane bruška. Ak si na bruško položíme obe ruky a začneme jemne preskúmavať drobné telíčko vo vnútri seba, budeme môcť takto rozlíšiť aj ďalšie časti tela. Napríklad jeho zadoček by mal byť mäkký a skôr zašpicatený. Pršteky sa nachádzajú tam, kde práve cítime jemne šteklenie, akoby na tom mieste trepotali motýle krídlami. Hlavičku cítiť ako tvrdší ovál. S istotou sa dá nájsť a nahmatať po 34. týždni tehotenstva, keď sa väč-šina detí pripravuje na svoju cestu von do nového sveta tak, že zaujme polohu hlavou dole. Nie je však potrebné, aby ste vždy presne vedeli, ktorú časť jeho telíčka hladkáte. Podstatné je, že dieťa na tieto dotyky reaguje prevažne pozitívne. Odborne sa toto zoznamovanie sa rukami cez stenu bruška nazýva haptonómia. Jej cieľom je vzájomné citové spoznávanie sa ešte predtým, než sa dieťa narodí. "Je vskutku ohromujúce pozorovať, koľko detí, ktoré pri-šli na svet po tehotenstve sprevádzanom haptonómiou, sa viac usmievalo a bolo spokojnej-ších ako ostatné deti - či už vďaka technike samotnej, alebo vďaka rozpoloženiu mysli rodi-čov, ktoré ich viedlo k tomu, aby si želali uskutočňovať ju," popisuje svoje skúsenosti z pra-xe odborníčka z oblasti detskej psychiatrie Edwige Antier. Prirodzený sklon matiek rozprávať sa s dieťaťom ešte pred jeho narodením otvára ďalšiu možnosť, ako ho stimulovať k zdravému vývinu. Ako bolo už vyššie uvedené, sluch začína byť aktívny zhruba od 20. týždňa. Pozoruhodným je fakt, že už v tele matky dokážu deti roz-líšiť jej hlas od iných ľudí a zvukov. A keďže každá reč má svoje melodické a rytmické zá-konitosti, učí sa rozpoznávať tú svoju materinskú už od tohto ranného štádia. Po narodení sú tak deti ihneď „vyškolené“ rozlišovať rodný jazyk od cudzieho. Ak chceme, aby nás dieťa počulo, mali by sme naňho hovoriť troška hlasnejšie, ako je bežným zvykom. Zvuky preni-kajúce z vonkajšieho prostredia sú predsa len tlmené stenou brucha plus stenou maternice. A k tomu všetkému musíme ešte, samozrejme, prirátať 100 decibelov hrmotu zloženého zo škvŕkania čriev a žalúdka, rytmických úderov srdca a dýchania. V žiadnom prípade to však neznamená, že máme kričať ako na trhovisku - to by sme ho skôr vyľakali. Dôležitým fakto-rom je aj tón hlasu. Dieťa podľa neho rozpoznáva, či matka práve hovorí s ním, alebo disku-tuje s kamarátkou. Niektorým mamičkám sa môže zdať čudné rozprávať sa s vlastným bruškom. Existuje ľahká pomoc: čítanie rozprávok alebo spev. Sama sa určite pobavíte a váš drobček si bude spokoj-ne vychutnávať váš ľúbezný hlas. "Prečítala som mu možno všetky detské knihy, čo zostali doma ešte po nás s bratom. Bolo veľmi príjemné znova sa na chvíľu vrátiť späť v čase," zas-nene spomína tridsaťročná Mária. Ak vám napadne vypočuť si hudbu z reproduktorov, vedz-te, že neexistuje žiadne striktné pravidlo, podľa ktorého by ste mali voliť ten či onen žáner. Platí, že to, čo pôsobí príjemne na vás, pôsobí príjemne aj na dieťa.

Pri všetkom tom nadväzovaní spojenia však nezabúdajme na to, prečo to vlastne ro-bíme. Prenatálne komunikovanie nepomôže "vytvoriť" z nášho syna či dcéry budúceho Mo-zarta alebo Máriu Curie - Sklodowsku. Ani ho nemá niečomu učiť. Jeho podstatou je podpo-ra nového človiečika v jeho prirodzenom vývoji a vytvorenie možnosti skočiť do života čo najlepším spôsobom. Má nám pomôcť lepšie porozumieť potrebám dieťaťa a citlivejšie rea-govať na ne. Partnerom, ktorí sa dieťatkom zaoberajú už v takomto ranom veku, ďalej priná-ša väčšiu dávku dôvery vo svoje rodičovské schopnosti, čo istotne ocenia v prvých chvíľach po jeho príchode na svetlo sveta. A láska prejavovaná už od počiatku posilňuje v deťoch dô-veru v seba samého a svoje okolie.

Vyskúšajte si jeden zo spôsobov, ako viac spoznať svoje dieťa. Inšpirujte sa nasledujúcim cvičením.

1. Pohodlne sa položte alebo posaďte a zavrite oči. Sledujte svoj dych a pociťujte, ako sa pritom uvoľňujete. Vaše myšlienky smerujú do vášho tela, k vášmu dieťatku.  2. Položte jednu ruku na lonovú kosť a druhú na krížovú kosť. Vaše ruky teraz obklopujú jeho životný priestor. Pevne ho držte a cíťte, ako z vašich rúk vychádza teplo.  3. Predstavte si, ako to vo vašom tele vyzerá. Vytvorte si obrázok svojho dieťaťa, ak si ho práve teraz predstavujete. Všetko, čo vám pri tom príde na myseľ, je správne. Užite si tieto okamžiky pokoja a blízkosti k svojmu dieťaťu.  4. Pomaly sa vráťte z cesty do svojho vnútra - znovu vedome dýchajte a nakoniec otvorte oči.

foto: Unsplash